ղľáԾ
Na veľtrhu Svět knihy vPrahe bolo tento rok čestným hosťom Portugalsko. Jedným zpozvaných portugalských spisovateľov bol aj Rui Zink, vysokoškolský pedagóg, autor románov, kníh pre deti, esejí aj divadelných hier. Vo svojich dielach sa venuje rôznym aj nepríjemným spoločenským témam so svojským humorom – označil sa za „spisovateľa klauna“ a rozhodne sa nebojí nebrať sám seba vážne.
í Manuálom dobrého fašistu (Manual do bom fascista, 2019) reaguje na vzostup extrémneho nacionalizmu vo svete; vkrátkych lekciách otom, ako uvažuje fašista, nastavuje zrkadlo nám všetkým atest v závere preverí čitateľovo zmýšľanie. Minulý rok autorovi vyšla vČesku kniha Inštalácia strachu (A instalação do medo, 2012 a 2021, včeskom preklade Martiny Čáslavskej ako Instalace strachu, Bourdon, 2024), za ktorú získal francúzsku cenu Utopiales za najlepší sci-fi román. Prináša v nej podobenstvo ozavádzaní strachu do domácností vmene štátu apokroku, alegóriu o strachu ako odvekom nástroji na ovládanie ľudskej spoločnosti. Otejto knihe, o preklade ao mnohom ďalšom sme sa sautorom na veľtrhu porozprávali.
Zaujala nás vaša kniha Inštalácia strachu. Unás je už strach dobre nainštalovaný, bojíme sa dnes nielen imigrantov, ale aj medveďov. Ako sa dá podľa vás proti strachu bojovať? Násilím či radšej humorom?
Ja som za humor. Násilie znamená hrať hru toho druhého. A mnohí ľudia ju hrajú oveľa lepšie než ja. Ako keď Puškin vyzval francúzskeho dôstojníka na duel – pre básnika to nedopadlo dobre. Kolektívny, ľudový humor sa veľakrát zrodí počas diktatúry, počas útlaku. Aje zaujímavé, ako komické príbehy cestujú medzi štátmi aprispôsobia sa konkrétnej krajine. Anekdoty, ktoré kolovali vNemecku avSovietskom zväze, sme si vPortugalsku rozprávali ofašistickej diktatúre. Lebo fungovali veľmi dobre. Humor navyše umožňuje reagovať bez toho, aby sme boli priami, aby sme veci priamo konfrontovali. Humor nie je vždy rozvratný, úsmev je často opakom rozvratu, často býva konformistický. Ale humor ako prejav ducha takmer vždy spochybňuje moc a momentálne usporiadanie. A neisté inštitúcie ho preto nemajú rady, lebo sa samy boja. Vedia, že kráčajú po tenkom ľade, tenšom, než dávajú najavo. Jedným zpríznakov každého utláčateľského režimu je nielen strach inštalovať, ale ho aj prežívať.
VPortugalskom inštitúte sme pred časom rozmýšľali, že preložíme avydáme vašu knihu Inštalácia strachu, ale báli sme sa požiadať opodporu zverejných zdrojov na vydanie tohto diela práve pre jeho tému.
Jedna zhrozieb utláčateľského režimu je nielen absencia financovania na konkrétnu knihu, lebo aj keby ste ju vydali za svoje peniaze, môžu si potom povedať: aha, túto si vydali sami,nepýtali si peniaze, tak im nedáme nič ani na ďalšie knihy. Tento problém existoval aj vportugalskej diktatúre: keď niekto našiel odvahu urobiť podobné gesto, druhí mu hovorili: buď ticho, pre svoje vlastné dobro mlč, teraz nás všetkých potrestajú. Aobčas, čo je vlastne ľudské, sa dokonca hnevali väčšmi na človeka, ktorý našiel odvahu, než na utláčateľa.
Je veľmi zaujímavý mechanizmus obviňovať toho, kto niečo urobil. Napísal som divadelnú hru onašej klinčekovej revolúcii aje vnej komický moment, kde sa hovorí: „Ja som bol vopozícii, ale som hlbokomyseľný človek, nič som nepovedal. Tí, čo sa ozývali, boli exhibicionisti, ozývali sa, lebo boli sprostí. Vo vnútri som cítil odpor, ale mlčal som, lebo som jednoduchý človek.“ Atoto je dilema mnohých občanov: na jednej strane sa bojíme, na druhej dúfame, že niekto nájde odvahu a niečo urobí. Vieme, že ten, kto urobí prvý krok, zrejme poslúži ako príklad, ale môže otvoriť cestu pre ostatných. Ale kto sa prvý postaví proti tankom, zvyčajne zomrie. Preto moja rada znie: snažte sa byť druhí. Ako pri kúpaní: choď prvý, zisti, či tam nie sú žraloky, potom pôjdem ja.
Narodili ste sa počas diktatúry, teraz žijete vdemokracii. Po celom svete však vidíme, že demokracia je vohrození. Ako človek, ktorý žil vdiktatúre, vnímate silnejšie tie pozitívne stránky, ktoré ešte fungujú? My žijeme skoro celý život vdemokracii,sme frustrovaní amožno už nevidíme to, čo je na nej stále dobré.
Jednou zpozitívnych stránok je, že hoci som kritický voči našej vláde, vždy avoči každej, ktorá je pri moci, ešte ma nezavreli, dokonca ma pozývajú, aby som reprezentoval krajinu na kultúrnych podujatiach. To je trochu egoistický pohľad, ale vysiela signál, že pokiaľ mi neodpoja mikrofón, pokiaľ ma nechajú rozprávať, ešte to nie je také zlé.
Až do trinástich rokov som žil vdiktatúre, môjho starého otca vtedy zavreli, čo poznačilo celú rodinu, môjho najstaršieho brata zavreli, lebo ušiel zvojny. Zmôjho pohľadu svet vtejto chvíli trpí horúčkou. Prišla pandémia, prišla vojna ateraz sa bojíme jeden druhého, bojíme sa všetkého cudzieho a nastúpilaobrana nacionalizmu. VPortugalsku Salazar (fašistický diktátor, pozn. red.) hovorieval: „Hrdo sami“. Nikomu sa nepáčil náš režim, nikto snami nechcel nič mať, tak sme boli „hrdo sami“.
Malé krajiny ako Portugalsko aSlovensko sú vždy zraniteľnejšie voči prúdom svetového diania amocnejším susedom. Nacionalizmus je preto pre Portugalca úplná blbosť, znamenal by, že by sme unás nemohli čítať veľkých spisovateľov, nepoznali by sme slávne obrazy.
Portugalsko žilo päť storočí vstrachu zcenzúry. Najprv to bola cenzúra katolíckej inkvizície, potom kráľovského absolutizmu anapokon fašistickej diktatúry. Stopa strachu acenzúry vportugalskej kultúre je za tých päť storočí taká silná, že je už genetická. Odtlačila sa donašej kultúrnej DNA. To nás ochudobnilo apreto máme napríklad chudobnejšie divadlo než susedné Španielsko, Taliansko, Francúzsko... Mne sa to celkom hodilo, lebo keď som bol mladý, stačilo priveľmi sa nebáť auž ma považovali za odvážneho. Autori novej generácie mi dnes hovoria: „Rui, ty si otvoril cestu. Ty si bol jeden zprvých klaunov medzi autormi.“ Pravda, bolo ich viac, ale vyskytovali sa len zriedka. Predtým musel byť spisovateľ tichý, čím mlčanlivejší, tým serióznejší. Musel opakovať národniarske banality, suché reči, aja som hovoril somariny, nebál som sa arobil som pouličné divadlo. Nie na javisku, ale na ulici. Keby Portugalsko zostalo uzavreté anacionalistické, ako bývalo, nemalo by dnes divadlo.
Vráťme sa ešte kstrachu, dnes sa veľa hovorí orôznych úzkostiach. Napríklad menšiny sa boja celý život, ostrachu vspoločnosti však začíname hovoriť, až keď sa týka majority.
Toto sa dá veľmi ľahko vysvetliť každému, hlavne ľuďom, ktorí sa cítia spokojne, teda vPortugalsku mužovi belochovi heterosexuálovi, synovi zbohatšej rodiny so vzdelaním – bolí to, len ak sa to týka mňa. Mám k tomu vtip, ktorý som vnejakej forme použil aj vtejto knihe: jeden môj kamarát zmeškal lietadlo anová letenka ho vyšla veľmi draho. Aja som mu povedal: „Počuj, Zé, je to zlé, ale mohlo to byť horšie. Mohlo sa to stať mne.“ Tento egoizmus je prirodzený. Ale presne na to máme kultúru. Kultúra nás núti rozmýšľať nad tým, čo je prirodzené. Pretože istým spôsobom nie všetko, čo je prirodzené, je dobré, anie všetko, čo je prirodzené, je prirodzené. Niečo nám pripadá úplne prirodzené, ale stačí, aby sme šli do inej krajiny, azistíme, že tam to majú inak. Ja som si dlhé roky myslel, že muž nesmie nosiť farebné oblečenie. Anesmie cestovať sružovým kufrom. Lebo ružová je pre dievčatá amodrá pre chlapcov. Musel som použiť istý nástroj, vdnešnej dobe vzácny, ktorý sa nazýva myslenie, aby som pochopil, že toto je atavizmus, praktika, ktorá trvá už tak dlho, že ju považujeme za tradíciu alebo čosi prirodzené. Ale je to negatívny návyk, apreto sa dá zmeniť. VPortugalsku sa ešte v80. rokoch pľulo na ulici. Ato sa zmenilo. Alebo malé dieťa zíva naplno. Ale to, že si máme dať ruku pred ústa, keď sme sdruhými, je vec kultúry, to sa dieťa naučí vtroch rokoch. Dnes už nad tým nerozmýšľam, zakryjem si ústa, je to pre mňa prirodzené, ale musel som na tom pracovať. Myslenie je prirodzená aktivita, ale vyžaduje prácu. Byť slobodný vyžaduje prácu. Spochybňovať naše zvyky, ukotvené vnacionalizme, chce prácu. Ale je úplne ľudské všimnúť si, že niekomu sa stúpa na nohu, až keď je tá noha moja. Keď ja niekomu stúpim na nohu, nevšimnem si to. Ahoci treba vynaložiť veľké úsilie, aby sme zistili, či niekomu nestúpame na nohu, vdemokracii by sme ho mali vynakladať.
Na včerajšej diskusii ste hovorili aj opreklade svojich kníh apovedali ste, že keď autor začne písať spredstavou, že jeho dielo preložia alebo sfilmujú, automaticky zjednodušuje jazyk, redukuje výrazové prostriedky azrádza svoju autentickosť. Aký máte pocit ztoho, že možno preložíme vaše knihy do slovenčiny?
Mňa to vždy poteší, polichotí mi to. Knihy sa dajú prekladať zrôznych dôvodov. Zangličtiny preto, lebo je to najmocnejší jazyk na svete. Je to gigant, ťahač.
Preklad z portugalčiny alebo zo slovenčiny je niečo iné. Nedeje sa vo veľkom, nikto nepovie: nakúpime dvesto slovenských autorov. Nie: niekto si povie, že je tu jeden slovenský spisovateľ, ktorý je dostatočne zaujímavý. Na preklad ztakéhoto jazyka treba niekoho, koho kniha naozaj oslovila. Vydavateľa alebo prekladateľa, človeka, ktorý spontánne zafunguje ako agent apovie: toto je super kniha, to musíte mať.
Knihy sú zrkadlo, ktoré ukazuje, ako autor prefiltroval svet aako čitateľ prefiltroval svet. Preložená či nie, kniha je pre mňa vždy stretnutie dvoch slimákov. Dvoch veľmi pomalých slimákov, a obaja si nesú na chrbte domček. Ku knihe nikdy nepristupujem nahý, pristupujem knej so svojím životným príbehom. Občas mi niekto povie, vy píšete tak pekne, ako to dokážete – sú to roky praxe. Vy tak zaujímavo rozmýšľate – lebo používam hlavu. Chce toprax. Ačitateľ si tiež nesie na chrbte domček, číta so svojou skúsenosťou aautor so svojou skúsenosťou píše.
Každé čítanie je ľúbostný príbeh. Stačí jedna veta apreblesne iskra.
Ľudia mi občas vyčítajú: žartovali ste ovážnej veci, žartovali ste opolitike, náboženstve, je to nevkusné. Ale iní chápu, že nevkusné je zabíjať ľudí. Občas cítime také veľké pobúrenie, že musí vyjsť ako duch z fľaše, inak by sa človek rozplakal od zúfalstva. Humor má túto výhodu. Keď spadne opona, humor zažne svetielko. Nie je taký dobrý ako sviečka, ale vtej chvíli zažne aspoň malinké svetielko, hovorí sa, že zahreje pri srdci. Vportugalčine máme frázu: smiech odzbrojuje. Humor môže doslova vziať zbrane zrúk. Preto ma teší, keď ma občas pochvália, že mám odzbrojujúci humor, to znamená, že som poslom mieru. To znamená, že aj keď sú moje knihy nevkusné, snažia sa byť na strane svetla anie na strane tmy, na strane otvorenosti anie uzavretosti.
Je to veľmi zaujímavé. Keď sa bojíme, strácame humor. Preto je veľmi dôležitý. Je to únik od každodenného života. Keby viac ľudí pri moci malo humor, všetkým by sa žilo lepšie.
Ľudia zextrémnej pravice aj extrémnej ľavice majú na sociálnych sieťach veľa sledovateľov, no rovnako veľa sledovateľov majú aj satirické stránky, ktoré ich zosmiešňujú.
Satira je agresívny humor, satira je skoro ako zbraň. Aj na to máme právo. No odjakživa je krutá anie vždy ju mám rád. Moje texty občas označujú za satirické, ale podľa mňa nie sú, lebo nie sú namierené proti konkrétnej osobe. Satira je zvyčajne útočná. Internet žije zvojny. Preto ide často oto smiať sa na niekom, anie sniekým. Toto je veľmi smutná stránka dnešnej doby – keď prestaneme stavať mosty azačneme ich ničiť. Atak funguje extrémny nacionalizmus – začína sa ničením mostov sinými krajinami.
Foto: archív L.H.
