ղľáԾ
Miroslava Košťálová: ٱé
Ilustrácie: Nicol Hochholczerová
Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2021
ٱé je miestom tvorby, mravčej práce na umeleckých dielach. Je svedkom chvíľ, keď sú ruky imyseľ vrozlete vďaka inšpirácii, ale aj chvíľ, keď je tvorivá práca drinou.
Poetka arecenzentka Miroslava Košťálová si tyká srôznymi druhmi umenia: okrem iného študuje na Katedre divadelných štúdií Divadelnej fakulty Vysokej školy múzických umení vBratislave, je autorkou literárnych adivadelných recenzií ajej básne boli uverejnené vrozličných literárnych časopisoch. Nedávno jej vEdícii mladých slovenských autorov časopisu Dotyky vyšla debutová básnická zbierka, nazvaná ٱé.
Predná strana obálky žiari životom kypiacou červenou farbou azdobí ju ilustrácia s nádychom bohémskeho života.
Vbásnickej zbierke ٱé sa nachádza päť cyklov básní, napísaných voľným veršom. Na konci každého znich okrem posledného sa nachádza krátky prozaický text, pulzujúci obraznosťou. Dynamicky pôsobiace ilustrácie spája motív ľudskej ruky, ktorá je často zranená, akoby bolesti duše boli prenesené na úroveň tela.
Prvý cyklus básní má názov Trištvrte na drink. Básne sú živé, dýchajú skutočnosťou. Vatmosfére baru sú tu dôležitou témou vzťahy medzi mužmi aženami. Alkohol je opojný, rúca zábrany amožno tak trochu prezrádza, akí ľudia naozaj sú. Umelci sa však radi opájajú aj inšpiráciou. Preto vbásňach nájdeme také slávne mená ako Charles Baudelaire, Audrey Hepburn, Ernest Hemingway, Frank Sinatra č Zelda Fitzgerald anechýbajú ani múzy známych umelcov: Jeanne Duval aGala Diakonova. Okrem iskrivej zmesi drinkov avzťahov autorka vyjadrila aj bolestnú príchuť reality, napríklad vbásni ʴdzá (s. 12): „je stále nahý anikoho to netrápi / prečo ho nikto neobleče do šiat? / prečo barman umýva jeho sny? / aprečo si nemôže vybrať kto sa zneho napije? / je príliš krehký na to / aby to pochopil“. V texte snázvom Nočná kaviareň je hlavný hrdina na úteku pred očakávaniami svojej rodiny ipred sebou samým. Svoje noci vkaviarni pretavuje do kresieb.
Jeho myšlienka na zajtrajšiu lekársku prehliadku akoby uviedla druhý cyklus básní ѱ徱íԲ. Zbaru sa prenesieme do nemocnice. Reč je hlavne osrdci, nielen ako oživotne dôležitom vnútornom orgáne, ale aj ako osymbole života alásky. Čitatelia sú svedkami doslova chirurgického prístupu kláske avzťahom, napríklad: „to sú tie srdcové chyby / kvôli ktorým mi prestali rásť korene / zapustila som vnich pohľad tvojich očí / aráno vyklíčla porucha srdcového rytmu“. (Srdcová chyba, s. 32) Alebo: „nemala som síl vytvoriť stratégiu / vktorej by som porazila anatómiu tela / musela som ťa otvoriť / avylúpnuť zteba podstatu“. (Chirurgické riešenie, s. 33) Nachádzame tu slová ako operácia, implantovanie, defekt, liečba, chlopňové chyby, ultrazvuk, laboratórny výsledok, kardiochirurgia avjednej básni sa objaví irúško. Text vzávere tohto cyklu básní má názov 峦DZí. Vzbudil vo mne otázky, č jeho hlavný hrdina, ktorý opäť nespĺňa očakávania okolia ani samého seba, trpí chorobou obehovej sústavy alebo skôr krvácaním duše.
Názov tretieho cyklu básní je ٱé. Nájdeme vňom kresby, sochy, ale aj písacie, kresliace arysovacie potreby. Prenesene však zase hovoria omedziľudských vzťahoch. Oživené predmety majú vlastný fyzický ipsychický život: „reťaz si zahryzne do pier / kvapka krvi dopadne na mak / je to signál pre gumu ktorá vyskočí zperačníka / začne polievať všetky farbičky / anezabudne pritom vraštiť čelo“. (ť, s. 51) Duševné bolesti sa často pretavujú do fyzickej roviny, napríklad vbásňach Praskajúce telo č Zlomila sa. Vtexte Raňajky veslárov žijú vlastným životom postavy namaľované na obraze. Text sa končí pohľadom na jazero.
Nasleduje cyklus básní s „jazerným“ názvom – ť. Hneď na jeho začatku však prichádza búrka: vbásňach Hrdzavá spriaznenosť aOblečené blesky. Vcykle prevládajú prírodné motívy. ť tu vnímam ako symbol jemnosti aprirodzenosti, často dokonca podvedomia: „odhodil si pokrčené šťastie / tak ako labuť / zktorej si sa túžil napiť“. (Park, s. 63) Text Prvý petržlen hýri personifikáciou prírody. Jeho posolstvom je, že niekedy ani nadšenie, ani zamilovanosť nepomôže atlačenie na pílu už vôbec nie.
Posledný, najkratší cyklus básní sa volá Tanec lipového dreva. Vystupuje v ňom opäť personifikovaná príroda: krehké fialky, dážďovka vsrdci (akoby chrobák vhlave), ctižiadostivá hruška, zvodkyňa mucha... Cyklus sa končí básňou, ktorú uzatvára veľavravný verš: „boli ste pripravení prehrýzť sa do budúcnosti“. (Tanec lipového dreva, s. 78)
Básnickú zbierku ٱé vnímam predovšetkým ako obraz ľudskej duše vrôznych druhoch svetla: v prítmí kaviarne, pod svetlami na operačnej sále č vateliéri, vžiare bleskov aslnka vprírode. Človek sa vžiadnom prostredí nevyhne vonkajším ani vnútorným konfliktom. Je šťastím, ak nosí vsebe ateliér, kde ich môže pretaviť do inšpirácie asňou sa prehrýzať do budúcnosti.
