��������

��dz�á�� �پ���č����á bol v Brazílii publikovaný v roku 1973 a v mnohých ohľadoch je pozoruhodným dielom. Z rozprávačského hľadiska ide o polyfonický román: striedajú sa v ňom hlasy troch dievčat bývajúcich v Penzionáte Fatimskej Panny Márie v São Paule. Rozprávanie v 1. osobe plynule prechádza od jednej hrdinky k druhej – niekedy aj v rámci tej istej kapitoly – a strieda sa s rozprávačom v 3. osobe, ktorý akoby sa vynáral z hláv postáv a na krok od nich poodstúpil. Takýto spôsob rozprávania je spočiatku mätúci a sťažuje čitateľovi porozumenie, no keď si naň zvykne, umožní mu ponoriť sa do zákutí vnútorných svetov mladých žien a prechádzať z jedného do druhého.

Tri rozdielne
A tri dievčatá sú ozaj značne rozdielne. Lorena pochádza z bohatej rodiny, je vzornou dcérou a študentkou, potrpí si na dokonalý poriadok. Obľubuje voňavé kúpele, sviečky, hodvábne vreckovky a podávanie čaju, rada počúva platne a číta poéziu. Jej svetom je jej izba v penzionáte. Celý deň sa odtiaľ nepohne a sníva o M. N. – ženatom lekárovi, s ktorým udržiava skôr platonický než reálny vzťah. Lia je revolucionárka, ktorá odišla zo školy a v súčasnosti je členkou odbojovej skupiny. Je opakom uhladenej Loreny – o svoj výzor vôbec nedbá, je večne neupravená, schopná hádzať nedopalky od cigariet na koberec, hovoriť o otlakoch na nohách, vysmrkať si nos do rukáva či používať slovo „dofrasa“. Jej milý Miguel je vo väzení za odbojovú činnosť. A poslednou z trojice je prekrásna Ana Clara pochádzajúca z tých najchudobnejších pomerov. Jej matka bola prostitútka, otca nepoznala – len matkiných sexuálnych partnerov – a do dospelosti si so sebou nesie všemožné traumy. Mučí ju neprestajný tok myšlienok, spomienok a výjavov, ktoré nevie dostať z hlavy ani omamnými látkami. Čaká dieťa so svojím priateľom Maxom, podobne drogovo závislým ako ona, ale spásu očakáva od svadby so starším bohatým snúbencom,
ktorý sa jej však hnusí.  

Napriek výrazným odlišnostiam majú tri dievčatá aj niečo spoločné – ani jedna z nich ešte nepodľahla cynizmu (dokonca ani životom ťažko skúšaná Ana Clara). Všetky tri ešte majú svoje sny a/alebo ideály: veria v čistú, veľkú lásku, rovnosť medzi ľuďmi a revolúciu, možnosť lepšieho života... Ale ako dlho ešte? Táto implicitná otázka sa nesie celou knihou a vyvoláva v nás súcit a pocit blízkosti. �پ���č����á držia spolu, hoci sa miestami zdá, že Lia a Ana Clara Lorenu finančne využívajú. Všetky tri stoja na rázcestí a ich životy sa už­‐už majú rozdeliť. Ale ešte chvíľu nie.

Na hranici únosnosti
�پ���č����á boli v Brazílii prvý raz publikované v čase tvrdej vojenskej diktatúry. Prekladateľka Silvia Slaničková v Doslove cituje autorkin výrok: „Ako by som mohla uprostred roku 1970 napísať vlažný román?“ (s. 277) Nie je to však spoločenský román, hoci zachytáva ovzdušie a problémy doby (prináša napríklad svedectvo o mučení oponentov). V popredí nie sú traumy spoločenské, ale osobné. Vírivé spomienky Any Clary, do ktorých nás necháva nahliadnuť v nadrogovanom stave, patria medzi najťaživejšie – a zároveň najneznesiteľnejšie – časti knihy. Scény s úchylným zubárom Vatičkom a švábom utekajúcim z vriacej polievky sú na hranici únosnosti. Ale sú tu aj vonné tyčinky a šálky čaju, záhrada penzionátu s mačkami a margarétkami, korešpondencia s milovaným M. N., platňa Jimiho Hendrixa a rozhovory medzi priateľkami. Nezabudnuteľný román, po ktorom vám ostane pachuť v ústach.