ղľáԾ
Dielo 岹Dzť akrátky text Mladý muž francúzskej laureátky Nobelovej ceny za literatúru Annie Ernauxovej tematicky nadväzujú na prózy z80. a90. rokov a potvrdzujú výnimočnosť autorského štýlu, ktorý si právom zaslúži našu pozornosť.
Keď francúzska spisovateľka Annie Ernaux získala vroku 2022 Nobelovu cenu za literatúru, slovenská čitateľská verejnosť onej veľa nevedela. Vtom čase mala možnosť siahnuť po domácich prekladoch krátkych próz autobiografického charakteru Miesto medzi ľuďmi / Žena z90. rokov (Causa editio, 1994, prel. K. Bednárová; fr. 1984, 1988) a„neosobnej autobiografie“ Roky (Inaque, 2021, prel. M. Michalková; fr. 2008), vydanej temer otridsať rokov neskôr, ktoré naznačili autorkino citlivé vnímanie skutočnosti. Ernaux je známa tým, že píše autenticky a bez nároku na fikciu osebe i odruhých, oživote. Čerpá zo svojhointímneho prežívania, no zaznamenáva ho vspoločenskej realite svojej doby spôsobom, ktorý možno charakterizovať ako neutrálny. Takéto sociologizujúce písanie osebe, ktoré nadobúda do istej miery všeobecnú platnosť, označila Ernaux vknihe rozhovorov L’Écriture comme un couteau (Písanie ako britva, 2003) pojmom „auto-socio-biografia“. Pomenovanie je priliehavé aj pre jej dielo 岹Dzť akrátky text Mladý muž (2023; fr. 2000, 2022), ktoré vyšli spoločne v najnovšom slovenskom preklade vo vydavateľstve Inaque, opäť vspolupráci sMáriou Michalkovou. Tematicky nadväzujú na prózy z80. a90. rokov a potvrdzujú výnimočnosť autorského štýlu, ktorý si právom zaslúži našu pozornosť.
Rozprávanie o sebe
岹Dzť tematizuje autorkinu bolestivú skúsenosť z mladosti, potrat, ktorý podstúpila ako dvadsaťtriročná včase, keď interrupcie boli vo Francúzsku zakázané. Ernaux sa ktejto pre ňu „ԱܻԳܳٱľԱ udalosti“ (s. 21) vracia sodstupom štyridsiatich rokov. „Už roky krúžim okolo tejto životnej udalosti. Keď čítam vrománe opotrate, zmocní sa ma silné pohnutie bez akýchkoľvek obrazov či myšlienok, akoby sa slová okamžite menili na prenikavý pocit,“ (s. 19) priznáva autorka, ktorá pocítila túžbu vypovedať otejto skúsenosti pri písaní inej knihy. Siaha teda po svojom denníku vsnahe vybaviť si pocity amyšlienky zdaného obdobia. Postupne odkrýva úzkosť, bezmocnosť astrach vyplývajúce zneľahkého rozpoloženia slobodnej tehotnej ženy začiatkom 60. rokov, ktoré zakúsili tisícky francúzskych žien a dievčat, než Veilovej zákon vroku 1975 interrupciu legalizoval. Aj keď mladá žena nie je otrokom vlastných morálnych zábran, je nútená čeliť spoločenským predsudkom. Ukončiť nechcené tehotenstvo aj za cenu zdravotných komplikácií, ba dokonca srizikom smrti, je nevyhnutnou podmienkou toho, aby sa vymanila zrobotníckeho prostredia, zktorého vzišla, a pokračovala vštúdiu, aby neprestala byť „Գٱٳádz“, pretože opak by bol pre ňu zdrojom „nevýslovné[ho] utrpeni[a]“ (s. 37). So svojím problémom sa ocitá viac-menej sama. Zobavy pred zákonom o zákaze interrupcie jej lekári odmietajú pomôcť, ani otec dieťaťa sa nejaví vtejto veci nápomocný apred rodičmi to treba utajiť. Po neúspešných pokusoch samovoľne potratiť sa rozhodne obrátiť na anjeličkárku, pani P. R., ktorú jej odporučí žena spodobnou skúsenosťou. Po jej zásahu, pri ktorom síce nakoniec potratí, ale takmer príde oživot, musí vyhľadať lekársku pomoc. Následne sa môže definitívne vrátiť do normálneho života, do „sveta, kde pohľad na jagajúce sa umývadlo, na hlavy cestujúcich vo vlaku už nie je otázkou ani bolesťou“ (s. 78).
Povedať úplnú pravdu
Rozprávanie Ernauxovej oilegálnom potrate je nanajvýš obnažujúce amiestami surové, no tento aspekt akoby len podčiarkoval jatrivý aochromujúci charakter udalosti. Samotná autorka zdôvodňuje svoju priamočiarosť tým, že „prežiť niečo také, čokoľvek by to bolo, dáva neodňateľné právo napísať to. Nejestvuje podradná pravda. Akeby som túto skúsenosť nepodala vúplnosti, prispela by som kzahmlievaniu ženskej reality azaradila by som sa na stranu mužskej dominancie vo svete.“ Prostredníctvom udalosti ako intímneho traumatického zážitku autorka nastoľuje aosvetľuje naliehavé otázky týkajúce sa „ženskej reality“, otázky so širšou spoločenskou platnosťou, presahujúce individuálny život jednotlivca, ktoré sú prítomné aj vjej ďalších dielach, ako násilie páchané na ženách, rodové a spoločenské nerovnosti, ženská rozkoš, materstvo či sociálne konvencie. Dielo nie je priznaním viny či prejavom ľútosti zrelej ženy nad dievčenskou nerozvážnosťou, pretože ako Ernaux konštatuje, jej jediným previnením bolo to, že túto udalosť dlho nedokázala premeniť na písmo: „Vymazala som jedinú vinu, ktorú som kedy pocítila vsúvislosti stouto udalosťou, asíce, že sa mi prihodila aže som stým nič nespravila. [...] Askutočný cieľ môjho života je možno iba tento: aby sa moje telo, moje pocity amyšlienky stali písmom, teda niečím zrozumiteľným a všeobecným, aby sa moja existencia rozpustila vhlavách aživotoch ostatných“ (s. 79), aby sa individuálne stalo univerzálnym.
Prežitej skúsenosti dokáže dať zmysel či úplnosť iba písaním, čo potvrdzuje aj vzávere románu, keď oudalosti hovorí ako o úplnej ľudskej, nielen ženskej skúsenosti. Potrebu doviesť príbeh do konca, do jeho úplnosti, zdôrazňuje aj vúvodeprózy Mladý muž, vktorej opisuje svoj ľúbostný vzťah smilencom otridsať rokov mladším, no opakovane sa vnej vracia aj kudalosti, ktorá explicitne spája dva texty. Aj toto dielo ukazuje, do akej miery je autorkin osobný život úzko spätý spísaním. Premena skutočnosti na literatúru by však vprípade Ernauxovej nebola možná bez nadhľadu píšuceho subjektu.
Úsilie rozpamätávania
Pre texty A. Ernauxovej je príznačné, že sa vnich prelínajú časovo vzdialené príbehy. 岹Dzť je na jednej strane svedectvom študentky o jejtrpkej skúsenosti s potratom, na druhej je reflexiou staršej ženy, ktorá nahliada na to, čo sa jej udialo, sodstupom, zperspektívy prítomnosti. Jej túžba odhaliť pravdu o dávnej minulosti však naráža na problematické uchopenie, na neodvratné zabúdanie, ktoré ju vzďaľuje od mladej ženy, akou kedysi bola. Chýbajú pocity imyšlienky späté sudalosťou: „Pocítiť teraz, čo som mohla prežívať vtedy, už nie je možné. Kstavu, vktorom som bola pohrúžená celý týždeň, sa letmo priblížim [...]“ (s. 54). Rozprávanie sprevádza neistota rozprávačky, ktorá si priamo vtexte kladie otázky oďalšom smerovaní svojho písania. Rozhodne sa preto ponoriť do svojej pamäti, do skúmania materiálnych stôp, predovšetkým denníkov pripomínajúcich zašlý okamih, ktoré „poskytnú orientačné body adôkazy, potrebné na predloženie faktov“, apomôžu jej „preniknúť čo najhlbšie do každého obrazu, až kým nebud[e] mať fyzický pocit, že [je] vňom akým sa nevynorí niekoľko slov, oktorých bud[e] môcť povedať to je ono“ (s. 20). Až úsilím spomínania vystupujú zo zabudnutia jeden za druhým obrazy, sneh vPuy Jumel, vypleštené oči známeho Jeana T., ktorému povedala osvojom tehotenstve ako prvému človeku, či pieseň Dominique rehoľnej sestry Sourire aprostredníctvom nich aj emócia. Nie tá niekdajšia, ale emócia záznamu, „ktorá umožňuje písanie avytvára zneho obraz pravdy“ (s. 63). Autorkine postrehy týkajúce sa spomienok (vtexte sú uvedené vzátvorkách) poukazujú na to, že jej ide o objektívne zhodnotenie skutočnosti, ktoré dáva jej písaniu neodmysliteľnú pečať ľudskej skúsenosti.
Čím nás teda môže zaujať útla knižka Annie Ernauxovej spútavým doslovom prekladateľky Márie Michalkovej? Bez ohľadu na to, či ootázke interrupcie premýšľame súhlasne alebo nie, táto udalosť vpravom zmysle slova predstavuje napriek istému spoločenskému pokroku voblasti práv žien naďalej stigmu, ktorú netreba prejsť mlčaním. Písať ointerrupcii či o vzťahu smladším mužom nie jen len návratom autorky kprežitej minulosti, ale najmä snahou vzbudiť v druhých túžbu nájsť vpríbehu kúsok seba samého, kúsok ľudskosti apreskúmať svoje vlastné postoje. Možno aj vtom spočíva pôvab a pravdivosť jej výpovede, ktorá neprestáva oslovovať čitateľov ačitateľky na celom svete.
