ղľáԾ
Debutová zbierka slovenského autora Žٲ Filipa Németha sa nesie vduchu ekológie ahľadania miesta vnovom, úplne zmenenom svete, ktorý už dávno nie je tým, čo autor pozná zo svojich spomienok.
Németh svojou krátkosťou, stručnosťou aúdernosťou verša útočí na čitateľa priamo akonfrontuje ho s množstvom ekologických premien krajiny, obce, prírody ajemu najbližšieho sveta.
Svet vharmónii, svet deštrukcie
Autor svojím spôsobom nadväzuje na slovenských básnikov vakejsi lyrickej krajinomaľbe. Vytvára nám pred očami obraz krajiny, ktorá však už nie je idylickým miestom. Túto idylickosť sa snaží navodiť práve názvami jednotlivých básní – Ѳó, Smreky, Baza, վԾč, dzá, Vinohrad, ѲԻľDZí, atď. To všetko však robí najmä preto, aby následne vopred navodenú idylickosť negoval. Básne často zhľadiska formálneho (ale aj obsahového) nesú výraznú pointu, ktorá vytvára kontrast. tomto kontraste stojí svet prírody vharmónii, sktorou žili predošlé generácie, asvet nový, moderný, ktorý je často zobrazený ako svet deštrukcie.
á Jána Hollého žijú pastieri vúzkom idylickom spojení sprírodou. Sýti ich, je im nápomocná ašľachtí ich nepoškvrnený charakter. básňach Filipa Németha sa príroda stáva zničenou, definitívne poškodenou, zranenou rôznymi ekologickými katastrofami. Autor zobrazuje napríklad znečistenie riek: „v priekope leží polystyrénová doska / vezmi ju / prenes / nalám / pozapichávaj čokoľvek blízke / môžeš púšťať dolu prúdom lodičky / na rozdiel od papierových nemiznúce / možno tvoje možno cudzie deti / ich prípadne objavia / čoskoro / alebo sodstupom storočí“, všadeprítomnosť plastov, napr. vbásni Գٴǰí: „zkontajnerov vylieza plast / pokrčené zvyšky kahancov / počasím vyťahané kvety / flakón od jari“ alebo vbásni kostol: „pvc obal na breviári“ či vbásni á: „prítomnosť rimanov zostáva otázna / podiel mikroplastov zatiaľ neznámy“. básňach nájdeme ajreflektovanie zmeny klímy: „táto prazvláštna zima / s vianocami na veľkú noc / ťa odtrhla“ alebo: „za stromami svietia polia / príliš vrelé / a skoro zožaté / príliš skoro“.
Kritika pretvárania
Lyrický subjekt si vytvára zjednotlivých básní zbierku svojich vlastných dôležitých miest, momentov, prvkov vo svojom okolí. Prostredníctvom nich môžeme spoznávať rodnú (?) alebo prinajmenšom autorovi blízku krajinu. Znázvu zbierky sa dá dedukovať, že ide opovodie rieky Žٲ. Nájdeme obrazy okolitej prírody, ale aj urbánneho prostredia obcí vokolí tejto rieky. Básne sú strohé, zdanlivo jednoduché, Németh nevytvára žiadnu komplikovanú ana prvý pohľad intelektuálnu poéziu. Pohybuje sa často na hranici nevypovedaného, význam je ukrytý vstrohej aúdernej pointe alebo v kľúčovom verši. Nezostáva len pri obyčajnom zobrazovaní krajiny, svoje básne významovo posúva do roviny kritiky spoločnosti. Kritizuje pretváranie obce vprospech veľkých, plotmi oddelených novostavieb, ktoré už majú máločo spoločné spredošlými domami (báseň nová štvrť) či budovanie kúpaliska ako definitívny zásah do podoby krajiny (báseň ú貹) alebo budovanie betónových námestí bez zelene. Práve vbásni áپ lyrický subjekt vyjadruje túžbu po krajine plnej rastlín, stromov akvetov, no jediné, čo vidí, je betón ahorúčosť, oslepujúce slnko, pred ktorým niet kam ujsť. básňach nájdeme aj hodnotenie spôsobu života súčasných obyvateľov miest aobcí, ktorí svoje záhrady už nebudujú ako spôsob obživy, záhrada už nesýti, záhrada slúži už len na trávenie voľného času aje plná „tvrdo odrobeného gýča/z akciových ponúk hobbymarketov“ (báseň priemyselný park).
Celá básnická zbierka je rozdelená na päť obsahových častí. Prvé štyri časti pozostávajú zbásní spomienkových akritických. Poslednú časť „čdz“ vnímam ako akýsi náhľad do budúcnosti. Zároveň je celá zbierka predelená časťami snázvom „upútavky“, ktoré posúvajú adopĺňajú význam jednotlivých básní. Sú akousi nadstavbou, významovým doplnením, ale aj vyrušením čitateľa, pretože sú úplne inak graficky upravené. Pre mňa najsilnejšou básňou z upútaviek sa stáva Carynophyllus curans, Chrysanthemum demens, ktorá samotným názvom tvorí kontrast na rovine subjektívnosť/objektívnosť – odborný názov vs. subjektívna osobná téma. Báseň je spomienkou na matku, trúchlenie za jej stratou, pretože hoci neodišla fyzicky, odišla mentálne. Strata matky korunuje definitívnu premenu sveta, jeho zánik.
Konečná strata poznaného
Práve toto by mohlo byť kľúčovým motívom celej básnickej zbierky. Zaniká svet, ako ho poznáme, asneodvolateľnou platnosťou sa mení na niečo, čo je vzdialené anezrozumiteľné. Némethovi sa podarilo zachytiť premenu starého na nové, konečnú stratu poznaného. Táto zmena sa však nedeje mimovoľne, ako to bolo možno často vhistórii, ale deje sa jednoznačne naším pričinením. Trúchlime za svetom, ktorý sme sami zničili a zatvárame pred tým oči. týchto dejinných momentoch často zohrávalo veľkú úlohu umenie, ktoré nastavovalo zrkadlo. Filip Németh túto úlohu pochopil aujal sa jej. Pochopíme jeho výzvu?
Anna Čelko (1989)
Vyštudovala FiF UK v Bratislave, odbor učiteľstvo slovenského jazyka a literatúry. Vo svojej diplomovej práci sa venovala problematike cyklických prvkov v poézii Mily Haugovej. V súčasnosti pôsobí ako učiteľka na súkromnej strednej škole v Poprade.
