ղľáԾ
V ostatnom čase sa obľube medzi čitateľmi a čitateľkami tešia prerozprávania klasických mytologických príbehov. Jedným z výrazných trendov v tomto žánri je feministická reinterpretácia kanonických textov, metóda, ktorej korene siahajú do sedemdesiatych rokov 20. storočia. Adrienne Rich, prominentná teoretička druhej vlny feminizmu, charakterizuje prerozprávanie ako akt, ktorý nás núti prehodnotiť klasické texty a pozrieť sa na ne novými očami, otvárajúc ich novým kritickým interpretáciám.
Tento prístup sľubuje aj nový román Medúzin príbeh od britskej autorky Natalie Haynes, ktorý na slovenský knižný trh prinieslo vydavateľstvo Tatran. Knihu zdobí esteticky príťažlivá obálka s odporúčaniami od renomovaných mien ako Margaret Atwood či Madeline Miller, ktoré vo svojich dielach rovnako využívajú techniku prerozprávania príbehov z klasickej mytológie.
Medúza, centrálna postava románu, je aj jedným zo symbolov feministického hnutia. V diele Smiech Medúzy, ktoré poznáme ako manifest ženského písania francúzskej autorky Hélène Cixous, sa Medúza transformuje z tradičného symbolu mužského strachu zo ženskej sily na symbol ženského oslobodenia a tvorivosti. Cixous používa Medúzu ako metaforu pre subverzívnu silu ženského písania, écriture féminine, ktorá má potenciál dekonštruovať patriarchálne diskurzy a v literárnej tradícii potlačované ženské hlasy oslobodiť. Natalie Haynes, bohužiaľ, v Medúzinom príbehu na túto tradíciu nenadväzuje. Prvky écriture féminine v jej texte chýbajú v jazykovej aj obsahovej úrovni.
Kľúčovým problémom románu je nejasnosť jeho zamerania na konkrétnu čitateľskú skupinu. Napriek tomu, že dielo nie je explicitne prezentované ako literatúra pre mládež, jeho jazyková a štylistická úroveň výrazne evokuje atmosféru tínedžerskej fanfikcie zasadenej do sveta antických mýtov. Použitý jazyk je príliš zjednodušený a často pôsobí nezrelým dojmom. Ani dialógy nesplnia očakávania zrelšieho čitateľa či čitateľky, pretože sú plné briskných a úsečných replík s ironickým podtónom, ktoré by azda lepšie rezonovali v seriáli určenom pre mladšie publikum. V písanom texte pôsobia mätúco, pretože odlíšenie jednotlivých hlasov je minimálne.
Vzhľadom na použitý štýl a jazyk by Medúzin príbeh mohol byť pre mladšie čitateľstvo atraktívnym vstupom do fascinujúceho sveta antických mýtov, no z hľadiska obsahu sa kniha ako ideálna voľba pre túto cieľovú skupinu nejaví. Natalie Haynes predpokladá u svojho čitateľstva vyššiu úroveň vedomostí o antických mýtoch, čo môže predstavovať výzvu aj pre dospelých čitateľov vzhľadom na potrebu priebežne si dopĺňať informácie z encyklopédií. Toto nepochybne komplikuje prístupnosť príbehu pre mladšie publikum. Navyše, Haynes sa opiera o verziu príbehu pochádzajúcu z Ovidiových ѱٲǰó, v ktorej je Medúza obeťou znásilnenia Poseidonom. Scény, ktoré zobrazujú sexuálne násilie a tonalitou sa odlišujú od zvyšku diela, jasne nekorešpondujú s očakávaniami, aké máme od kníh pre mladšie publikum. Román sa tak ocitá na pomedzí medzi literatúrou pre mládež a literatúrou pre dospelých bez jasného zaradenia sa do jednej z týchto kategórií.
Za nie príliš šťastne zvolenú považujem aj naratívnu štruktúru románu. Kniha sa skladá z krátkych, niekoľkostranových kapitol, v ktorých sa striedajú uhly pohľadu rôznych antických božstiev alebo smrteľníkov. To neumožňuje hlbšie ponorenie sa do príbehov jednotlivých postáv a už vôbec nie do príbehu hlavnej protagonistky Medúzy. Rýchle striedanie perspektív môže miasť, brániť plnému pochopeniu motivácií konania postáv a ich vývoja. Román tak pôsobí povrchne, autorkino rozhodnutie zahrnúť doň aj rozprávania, ktoré s hlavným príbehom Medúzy nesúvisia, pôsobí dojmom, že potrebovala naplniť stránky bez toho, aby skutočne prispievali k celkovému posolstvu knihy. V románe navyše Medúza nedisponuje vlastnou agentnosťou; prezentuje sa skôr ako pasívna obeť okolností a skutkov ostatných postáv než ako aktívny subjekt svojho príbehu. Tento prístup ju redukuje na postavu, ktorá je väčšmi unášaná prúdom udalostí než schopná ovplyvniť svoj osud. V tomto zmysle Natalie Haynes nijako nevybočuje z príbehov, ako ich poznáme z kánonických diel, dokonca by sa dalo povedať, že Haynesovej Medúza je slabšou postavou než Medúza klasických diel literatúry. Jej prerozprávanie nenapĺňa charakter sľubovanej feministickej aktualizácie. Autorka si toho bola zrejme vedomá a tento problém sa rozhodla vyriešiť šalamúnsky: do románu vsunula dve kapitoly, v ktorých búra metaforickú štvrtú stenu a prihovára sa čitateľstvu priamo, aby mu autoritatívne a didakticky vysvetlila, ako má napísaný text interpretovať a pristupovať k nemu. Toto nemožno chápať inak ako pokus o kompenzáciu za nedostatok nuancovaného rozpracovania hlavnej postavy v rámci príbehu.
Reinterpretácia klasických mýtov cez prizmu feminizmu predstavuje významný trend súčasnej literatúry, ktorý si kladie za cieľ prehodnotiť tradičné príbehy a pozrieť sa na ne novými očami. Medúzin príbeh napriek vysokým očakávaniam a podpore renomovaných autoriek, bohužiaľ, zlyháva v naplnení sľubov o feministickú aktualizáciu. Povestný Medúzin smiech sa z jej diela neozýva. V románe je Medúzin hlas tichý a nejasný, pripomínajúci skôr potlačený šepot ako silný hlas emancipácie, ktorý by sme očakávali od feministického prepracovania príbehu.
