��������

Láska v Casa Bonita (Marenčin PT 2013) od Dominiky Dinušovej ponúka príbeh Evy, ktorá sa cíti ako v klietke a hľadá spôsob, ako tieto mreže prejsť. Rozprávanie sa začína v jej kuchyni. Manžel i dvojročný synček si popoludní zdriemli a ona pečie koláč pre večernú návštevu. Existenčne frustrovaná sa v spomienkach vracia k prázdninám – ako pätnásťročná ich prežila v španielskom sídle Casa Bonita v Granade. Tu stretla svoju prvú lásku, ktorá ju napriek jazykovej bariére chápe a očarí. Problém je, že je to žena – Maria Navarra Valdéz – dokonca šťastne vydatá a má aj dieťa.

Pre príbeh samotný nie je natoľko dôležitý dej a lesbická skúsenosť protagonistky, ako filozofické úvahy o postavení ženy a jej vzťahov s okolím. Eva sa cíti ako „vazal času“ a „otrok vzťahov“. Autorka sa pokúša vykresliť psychologické pozadie situácií, v ktorých sa ocitá jej hrdinka, zamýšľa sa nad istou vykorenenosťou človeka bez ohľadu na jeho sexuálnu orientáciu a nad svetom „skrytého strachu z porušenia pravidiel“. Nie je to bežné sladko-romantické rozprávanie o láske okorenené pikantériami. Miestami pôsobí až depresívne v zmysle motta Charlesa Baudelaira o tom, že musíme byť stále opojení, aby sme „necítili strašné bremeno času“.