ղľáԾ
Siedmeho novembra 1938 si sedemnásťročný poľský židovský mladík Herschel Grynszpan kúpil v Paríži revolver a o niekoľko hodín zašiel do hotela Beauharnais na veľvyslanectvo Nemeckej ríše. Usiloval sa o osobné stretnutie s ambasádorom, ktorý sa však v budove nenachádzal, preto ho recepčná odviedla k sekretárovi Ernstovi von Rathovi. Grynszpan vytiahol zbraň a päťkrát vystrelil. O dva dni diplomat zraneniam podľahol.
Grynszpan žil vo francúzskom exile od roku 1935. K atentátu ho priviedlo stupňujúce sa zúfalstvo z utláčania židov v Nemecku aj z násilného odsunu svojich príbuzných. Po zatknutí vyhlásil, že konal v mene všetkých prenasledovaných, a želal si, aby sa o zločinoch „príšerných Nemcov“ dozvedel celý svet. V Davose už 4. februára 1936 strieľal mladý chorvátsky židovský študent medicíny David Frankfurter. Zabil Wilhelma Gustloffa, vodcu švajčiarskej frakcie NSDAP pre Nemcov vzahraničí, po ktorom neskôr pomenovali mnohé ulice aj veľkú loď potopenú koncom vojny.
Krištáľová noc
Nacisti takéto zúfalé činy svojich obetí a protivníkov efektívne zneužívali na masívnu propagandu o údajnom celosvetovom židovskom sprisahaní, a dokonca tvrdili, že Židia vyhlásili Nemecku vojnu. Už v novembri 1937 Adolf Hitler vyhlásil, že židov je nevyhnutné vypudiť zNemecka i celej Európy. Po anšluse Rakúska v marci 1938 nacistická vláda vyvíjala na židov stále väčší tlak. Ak sa vysťahovali, ich majetok skonfiškoval štát.
Ríšsky minister pre ľudovú osvetu a propagandu Joseph Goebbels iďalší predstavitelia hrôzovlády po parížskom atentáte všemožne povzbudzovali verejnosť, aby sa už nebála dať najavo svoj hnev voči židom – plánovali to už skôr, len ich zabrzdili berlínske letné olympijské hry 1936, počas ktorých sa chcel režim predviesť vmierumilovnejšej podobe. Goebbels využil celú propagandistickú mašinériu Tretej ríše na šírenie sprisahaneckej teórie, že atentátnik Herschel Grynszpan nekonal samostatne, ale na rozkaz „svetového židovstva“ scieľom zničiť nemecký národný socializmus. Na mníchovskej straníckej konferencii príslušníkom SA a SS vo fanatickom nenávistnom prejave 9. novembra 1938 odporúčal, aby počas sychravej noci po celej krajine v civilnom oblečení podpaľovali synagógy, ničili a rabovali židovské obchody a nariadil aj masové deportácie do koncentrákov. Do akcie sa zapojili skoro všetky nacistické stranícke bunky, no vskutočnosti mal vzniknúť dojem všeľudového nemeckého protižidovského povstania. Vzbĺklo tisícštyristo synagóg amodlitební. Policajné zložky dostali rozkaz nekonať, namiesto toho masovo zatýkali najmä bohatších židov. Tristo osôb vzúfalstve spáchalo samovraždu. Desivá udalosť, ríšsky pogrom, vstúpila do histórie ako Krištáľová noc (Kristallnacht). Po brutálnych násilnostiach totiž chodníky väčšiny nemeckých miest naozaj pokrývala vrstva črepín z rozbitých výkladov, lustrov, okien či riadov.
Navyše, na poškodený azhorený majetok sa nevzťahovalo poistné. Nacisti židov dokonca prinútili vyplatiť pokutu miliardu mariek, čo predstavovalo desatinu ročného štátneho príjmu. Udalosti znamenali zlomové pritvrdenie útokov na židovských spoluobčanov a svojím rozsahom i brutalitou predznamenali šoa. Nastala nová etapa teroru – od systematickej diskriminácie po roku 1933 až po vyháňanie, okrádanie amasové vraždenie vo vyhladzovacích táboroch. Výsledkom bolo to, čo britský historik Keith Lowe opísal vknihe Krutý kontinent: „Dokonca ani tí, čo zažili vojnu, boli svedkami masakrov, videli polia posiate mŕtvolami alebo masové hroby plné tiel, nedokážu pochopiť skutočný rozsah masového zabíjania, ktoré sa vEurópe odohralo.“
Ako vieme od Hannah Arendtovej, „Totalitná vláda – na rozdiel od totalitného hnutia – je možná len tam, kde existujú odstrániteľné masy, ktoré sa dajú obetovať bez rizika katastrofálnych dôsledkov rozsiahleho vyľudnenia.“ (Pôvod totalitarizmu)
Poklad z archívu
O dramatickom vývoji a čoraz väčšej radikalizácii širokých vrstiev nemeckej spoločnosti koncom 30. rokov dvadsiateho storočia panoval dlho mýtus v duchu „vôbec nič sme nevedeli“. Vina sa ešte dlhé desaťročia po vojne hádzala výlučne na vedenie nacistickej strany, vytváral sa dojem, že obyčajný Nemec nemal a ani nemohol mať o utrpení židov ani potuchy.
V roku 2018 sa však na knižnom trhu objavil román ٳú, stal sa senzáciou a ocitol sa dokonca na zozname bestsellerov. Osemdesiat rokov po vzniku! O vydanie sa zaslúžil vplyvný editor a vydavateľ Peter Graf. Jemu vďačíme za to, že román, ktorý vyšiel roku 1939 najprv v Anglicku, môžeme medzičasom čítať po celom svete, pretože rýchlo nasledovali preklady do vyše dvadsiatich jazykov.
Graf, ročník 1967, vedie vydavateľstvo Das Kulturelle Gedächtnis (Kultúrna pamäť) a literárnu agentúru Walde + Graf. Ako editor sa špecializuje na zabudnuté texty s cieľom sprístupniť ich dnešným čitateľom. Veľa pátra varchívoch aknižniciach, číta recenzie zmedzivojnového obdobia aj životopisy rôznych vydavateľov adobových literárnych redaktorov. Objavuje zabudnutých autorov, pátra po nevydaných a stratených rukopisoch. „Každá kniha, ktorú vydávame, je záväzok proti zabúdaniu. Každá knižka však musí osloviť čitateľstvo aj dnes. To je rozhodujúci faktor,“ hovorí Graf.
Strojopisný originál Boschwitzovho románu ležal desaťročia nepovšimnutý v newyorskej knižnici a neskôr v archíve exilovej literatúry Nemeckej národnej knižnice vo Frankfurte. Slávny prozaik a nobelista Heinrich Böll sa už v roku 1963 zasadzoval o vydanie, nenašiel však v povojnovej republike záujemcov. Ojeho snahe svedčí dochované odporúčanie, ktoré však uznávané vydavateľstvo Fischer nedokázalo presvedčiť. Azda bolo priskoro na to, aby rozdelená aveľmocami okupovaná spoločnosť kriticky čelila vlastnej zodpovednosti, vlastnej vine. V českej literatúre o podobnej tragickej životnej skúsenosti vypovedal napríklad Jiří Weil v autobiografickom, dokumentárnom románe Život s hvězdou o prenasledovaní drobného židovského bankového úradníka v období protektorátu (kniha prvýkrát vyšla roku 1949).
Spoločenská atmosféra sa zmenila až s nástupom študentského hnutia v roku 1968, keď sa vrátila do pozornosti aj nemecká exilová literatúra. Dovtedy zarážajúco málo prozaických kníh podrobnejšie opísalo začiatky nacistickej Tretej ríše. Aj Ulrich A. Boschwitz nadlho upadol do zabudnutia. Vdejinách európskeho literárneho exilu mu nevenovali ani len poznámku pod čiarou.
Pred románom
Spisovateľ napísal román ٳú iba za štyri týždne „ako v horúčke“. Editor Peter Graf so súhlasom autorových pozostalých príbuzných rukopis mierne upravil, pretože text neprešiel redakčnou korektúrou, vznikal totiž v stave vrcholnej núdze.
Boschwitz sa narodil v roku 1915 v Berlíne ako syn židovského obchodníka. Matka pochádzala z lübeckej senátorskej rodiny. V septembri 1935, hneď po prijatí norimberských rasových zákonov, ušiel dvadsiatnik s matkou do emigrácie, najprv do Škandinávie, do Švédska, kde publikoval aj svoj literárny debut Menschen neben dem Leben (Ľudia mimo života).
Príbeh knihy sa odohráva v Berlíne vdvadsiatych rokoch minulého storočia a zobrazuje veľkomestských outsiderov. Vystupujú vňom výlučne stroskotanci, vojnoví veteráni, žobráci či prostitútky:
„Mnohí skutočne robili všetko už iba čiastočne. Málo jedli, málo fajčili, spávali však spočetnými partnermi a okrem papierových golierov a nových šnúrok do topánok si nekupovali nijaké oblečenie."
Protagonistom príbehu sa po prvej svetovej vojne auprostred hospodárskej krízy pretĺka veľmi ťažko. Cez deň sa bezcieľne potulujú po uliciach abojujú opár inflačných mariek na jedlo. Napriek tomu radi akaždú noc oslavujú život, najmä v kultovom podniku lumpen proletariátu U veselého poľovníka. Tam stroskotanci divoko pijú, počúvajú hudbu, bezuzdne tancujú, užívajú si pár bezstarostných hodín v rauši, pretože ráno na nich ana ne znova zaručene doľahne mizéria všednosti bez práce a peňazí. Zápletku tvorí manželský trojuholník aženú ju vpred žiarlivostné scény, ako aj túžba nájsť svoje miesto vlabyrinte ulíc apolitického aj hospodárskeho chaosu. Kniha vyrozprávaná v ráznom tempe reflektuje rytmus mesta, kde sa všetko zdá možné a zásoby snov, lásky, piva a mizernej mätovej pálenky sú bezodné.
Boschwitzova hodnoverná sociálna reportáž, ovplyvnená tvorbou autorov ako Joseph Roth či Odön von Horváth, chudobu nedémonizuje, anepredstavuje ani polemiku v jej prospech. Práve na tom topograficky presne vykreslenom mieste avtom čase sa rozhodovalo oosude dvadsiateho storočia. Autor neustále zostáva prekvapivo blízo svojich postáv, rozpráva epizodicky, priam filmovo, pestro a pútavo. Ato mal vobdobí, do ktorého dej zasadil, iba šestnásť rokov. Próza má však aj slabosti skorého debutu, príznaky nedokončenosti, fragmentárnosti, ale naznačuje mimoriadny talent. Autor ešte len hľadal svoj štýl aveľkú tému.
ٳú
Nečakaný úspech debutu vo švédskom preklade umožnil začínajúcemu spisovateľovi financovať štúdium v Paríži. Jeho sestra už v roku 1933 emigrovala do Palestíny a usadila sa vkibuci. Boschwitz sa presťahoval do Paríža, kde chvíľu študoval na Sorbonne, neskôr presídlil do Luxemburska a následne do Belgicka. V roku 1939, krátko pred vypuknutím vojny, odišiel za matkou do Anglicka. Barbarstvo Krištáľovej noci ho hlboko zasiahlo, horúčkovito sa pustil do práce na románe ٳú a prvú verziu dokončil za necelých tridsať dní.
Krátko pred vypuknutím vojny Boschwitza internovali vAnglicku, kde sa z neho napriek židovskému pôvodu stal znova predovšetkým Nemec, apreto „enemy alien“. Odtiaľ ho neskôr prepravili do Austrálie, kde žil až do roku 1942 v zajateckom tábore. Na spiatočnej ceste loď, ktorou sa plavil späť do Európy, torpédovala nemecká ponorka a potopila ju. Boschwitz vo veku dvadsaťsedem rokov zahynul a spolu s ním zmizol aj jeho upravený rukopis.
V Londýne sa mu však, našťastie, druhú knižku podarilo v roku 1939 vydať, i keď vturbulentných časoch zostala takmer nepovšimnutá. V angličtine sa autor ukryl pod pseudonymom John Grane, v USA vydavateľ zvolil názov The fugitive (Utečenec). V roku 1945 vyšiel ešte francúzsky preklad. Prvé nemecké vydanie prišlo až Grafovou zásluhou v roku 2018.
Mlčanie alebo potlesk
Napínavé a desivé čítanie o Nemecku po prebratí moci nacistami ukazuje, že utrpenie židov, ich okrádanie, týranie, väznenie, deportácie a vraždenie patrili medzi všeobecne známe, priam banálne skutočnosti. Všetci vedeli, čo sa deje, a až na vzácne výnimky mlčali alebo dianie otvorene podporovali. Boschwitz pôsobivým spôsobom zobrazuje, ako a prečo pred zločinmi Tretej ríše nebolo možné odvrátiť zrak.
Hlavný hrdina, židovský obchodník a veterán prvej svetovej vojny Otto Silbermann sa ocitá na ponižujúcom úteku pred spoločnosťou zamorenou antisemitizmom. Boschwitz píše o temnom okamihu dejín s výnimočnou a zriedkavou intenzitou. Pozoruhodne oživuje a uchopuje éru nenávisti, strachu a násilia, poznal ju dôverne z vlastnej skúsenosti alebo z tragických osudov svojej rodiny. Nijaký ľudský charakter v knihe však nezostáva čiernobiely. To predstavovalo aj prekladateľskú výzvu – adekvátne preložiť idiolekt každej sociálnej vrstvy. Pre správne preklady terminológie zobdobia nacizmu som poprosil opomoc aj renomovaného slovenského historika fašizmu Anton Hruboňa.
Boschwitz asi ako prvý poskytol autentický beletristický obraz života židov v Nemecku v posledných mesiacoch pred vojnou. Vznikol prenikavý sociologický obraz, ale aj psychologický portrét nezvyčajného hlavného hrdinu. Teraz sa nám dielo vidí prorocké, autor však len rozvinul vlastnú skúsenosť apredstavil si, kčomu nevyhnutne povedie čoraz krutejšie prenasledovanie židov vHitlerovej diktatúre. Vzrušujúca rozmanitosť, ktorú priniesol záver dvadsiatych rokov, sa odesaťročie neskôr už väčšinou obyvateľstva vnímala ako príťaž. Aj vtom sa dve Boschwitzove knihy pozoruhodne dopĺňajú.
Ako napísal historik Harald Jähner vpublikácii Opojenie zvýšky. Krátky život medzi vojnami, „Okolo roku 1930 stratila demokracia jeden zo svojich najdôležitejších azároveň najkrehkejších zdrojov: dôveru. Mnohé z toho, čo sa v rokoch vzostupu javilo ako vyslobodenie a rozlet fantázie, sa teraz vnímalo ako vykorisťovanie a podvod... Nálada sa zhoršovala, ochota vykúpiť sa stúpala, hľadali sa nové druhy pôžitkov, čoraz vzrušujúcejšie, agresívnejšie, zlovestnejšie ako kedykoľvek predtým... Ľudia vnímali spoločnosť ako rozpoltenú a rozdelenú na nezmieriteľné tábory neochotné navzájom komunikovať... Vývoj smerom k nacizmu však nebol nevyhnutný. Weimarská demokracia nebola až taká slabá, aby sa iný výsledok nedal vôbec predstaviť. Ľudia mali možnosť voľby, každý za seba, a nielen vo volebnej miestnosti.“
Na úteku
Panika hlavnej postavy, pasažiera Otta, sa napokon vystupňuje tak chorobne, že sa desí aj ostatných židov. Silbermann svoju identitu vníma ako prekliatie, ako existenčné ohrozenie. Pôvodne dobre situovaný a spokojný meštiak sa v priebehu niekoľkých dní stane štvancom, „nadávkou na dvoch nohách“. Majiteľ šesťizbového bytu sa zmení na utečenca bez domova anakoniec aj bez prostriedkov. Bleskovo strieda vlaky, nespoznáva svoju odcudzenú vlasť za oknami av závere už ani sám seba v zrkadle.
Železnice, pískanie rušňov, pokyny výpravcov asústavný pohyb súprav na koľajach udávajú majstrovský rozprávačský rytmus prózy žánrovo blízkej aj trileru. V Ottovej ére bolo nové všeličo, čo my považujeme za samozrejmosť: hromadná verejná doprava, telekomunikácie, masové médiá, móda... Aj tento svet sa zakrátko stal súčasťou monštruóznej diktatúry aprenikol aj do príbehu muža, ktorý sa naučí cestovný poriadok spamäti, ale aj posiela telegramy sestre či volá manželke zverejných telefónnych automatov.
Začiatkom roka 1939 vlastnila nemecká Ríšska železnica viac ako tridsaťtisíc parných lokomotív ajazdila na tratiach s celkovou dĺžkou 54 000 kilometrov, ak sa zarátali aj úzkokoľajky asúkromné úseky, tak ešte viac. Ako to charakterizoval germanista Helmut Lethen, „Keď sa ústredným toposom stane doprava, ľudia, ktorí chcú zapustiť korene, sa nebudú mať dobre.“
V zúfalstve sa Otto vústave pre choromyseľných už ani nepokúša zachrániť a omámený dav za dverami skanduje: Preč so židmi! Preč so židmi!
Ďalšie Boschwitzove knihy sa zútrob archívov s veľkou pravdepodobnosťou nevynoria. Podľa Petra Grafa nový rukopis Boschwitzovi ukradli počas plavby loďou a ďalší sa potopil spolu s ním. Môžeme len špekulovať, ako by sa jeho písanie vyvíjalo ďalej. Avyjadriť vďačnosť editorovi, že sa Boschwitz dočkal uznania aspoň posmrtne, keď jeho dielo stále masovo rezonuje.
Na mieste pôvodného bydliska na berlínskej ulici Hohenzollerndamm 81 dnes leží na chodníku pamätný kameň ako spomienka na vyhnaného spisovateľa ajeho rodinu.
Zdroj: Leo Baeck Institute / Center for Jewish History
