ղľáԾ
Emma Reyes: Memoáre vlistoch
Preklad: Peter Bilý
Bratislava: Inaque, 2020
Emma Reyes bola maliarka pôvodom zBogoty vKolumbii, ktorá sa nikdy neusilovala stať sa spisovateľkou. Zachytiť spomienky na detstvo adospievanie vpodmienkach extrémnej chudoby ju povzbudzoval jej priateľ, kolumbijský historik, Germán Arciniegas aneskôr aj Gabriel García Márquez. Dlho sa tomu vzpierala adokázala to výlučne vo forme listov adresovaných Germánovi. Prvýkrát boli vydané vroku 2012 vKolumbii, deväť rokov po smrti autorky, ahneď sa stali klasikou. Vydavateľstvo Inaque ich prinieslo vroku 2020 do slovenského prostredia vpreklade Petra Bilého.
Knižka pôsobí vzáplave konvencií knižnej produkcie veľmi osviežujúco. Je vyrozprávaná nezaťaženým pohľadom dieťaťa, ktoré nehľadá literárny námet, ale zažíva svet, pri opise ktorého by slovo پý pôsobilo ako eufemizmus zo slovníka umelcov a intelektuálov. Emma Reyes ako svoj prvý príbytok spomína búdu bez okien, vktorej jediným spojením svonkajším svetom bola kľúčová diera akaždé ráno zneho vynášala nočník plný výkalov. Spolu sdeťmi so susedstva si na skládke vytvárali hračky zo smetí, ktoré uctievali ako polobohov.
Počas celého obdobia, oktorom Reyes rozpráva, bola analfabetkou. Život, oktorom nám referuje, nepodáva cez žiadnu kultúrnu ani významovú prizmu. Jej detskú hrdinku na svet nikto nepripravoval ani jej ho nevysvetľoval. Atak nevidí kravy, ale strašidelné zvieratá, prvý automobil, ktorý sa zjavil vuliciach Bogoty, je monštrom amama aotec sú iba slová, ktorým nevie priradiť žiaden význam.
„Dievčatko“, ako Emmu jej okolie nazývalo, vyrastalo vzoskupení ľudí, medzi ktorými bola snaha prežiť silnejšia ako vzájomné putá. Postava, ktorú nenazve inak ako seňora María, rozmýšľa iba otom, ako sa vyhrabať zchudoby, apostupne sa zbavuje všetkých svojich nemanželských detí. Opustenie „Drobčeka“ a „Chlapčeka“ z ľudskej svorky spôsobí Emme citový otras. Čoskoro sa stane čosi podobné aj jej so sestrou. Seňora María sa opäť sťahuje za lepším životom, mieri kželezničnej stanici na chrbte koňa, zatiaľ čo malé sestry absolvujú dlhú cestu vprútených košoch na chrbtoch dvoch Indiánov. Životná tragikomédia sa prejaví aj tu. Jeden Indián neustále popíja, druhý má hnačku. Prídu na stanicu neskoro, keď už vlak odišiel. Seňora María ich nepočkala. Emmu aHelenu obkolesujú cudzí ľudia, ktorí sa ich stále dookola pýtajú: „Ako sa voláš?“ „Ako sa volá tvoja mamka?“ Ako sa volá tvoj ocko?“ „Odkiaľ prichádzate?“ „Kam máte namierené?“ Vrealite tieto otázky zrejme mierne variovali, ale ich niekoľkonásobným presným opakovaním autorka posilňuje efekt absurdity.
Ujmú sa ich vkláštore, kde sú opäť problémom, pretože nikto nevie, či boli pokrstené. Reyes okúzľujúco asľahkosťou vykresľuje postavy asvet mníšok, vktorom bolo všetko od Boha alebo od diabla. Oosobný rozvoj dievčat vkláštore nikomu nejde, sú len rukami, ktoré môžu pracovať. Vonkajší svet knim preniká iba cez bizarné zákazky aobjednávky: šijú vlajky pre armádu, štandardy pre katolícke združenia na procesie, tuniku ako dar kmeninám pre pápeža do Ríma. Mníškam amatke predstavenej môžu pri rôznych príležitostiach darovať „duchovné kytice“. Netvoria ich ruže, tulipány či iné kvety, ale zväzky duchovných skutkov – päťdesiat omší, dvadsať svätých prijímaní či pätnásť hodín mlčania. Akokoľvek mizerné ich životy boli, vždy sa mohli usilovať, aby sa stali „lepšími ľuďmi.“
Emma Reyes vo veku devätnásť rokov náhle zkláštora uteká. Našla si prácu vbogotskom hoteli, kde sa naučila čítať apísať, apostupne začala maľovať. Získala štipendium na štúdium vParíži, preplavila sa do Európy, kde našla priateľov azázemie vkruhoch umeleckej bohémy. Neskôr podporovala iných výtvarníkov, ktorí sem emigrovali, astala sa „krstnou matkou“ latinskoamerického umenia.
Maľovala obrazy, zktorých väčšina je bez názvu. Hrubými, zväčša iba niekoľkými základnými ťahmi načrtávala dojímavé aj komické figúry, zktorých cítiť imanentnú opustenosť, ale aj potrebu držať spolu proti osudu. Také sú aj jej memoáre. Neoplývajú psychologickými nuansami, Reyes zachytáva iba výjavy, gestá a situácie, ktoré hovoria niečo silné a podstatné.
