ղľáԾ
Mozambický spisovateľ často žartuje otom, že klame svojou existenciou. Keď sa totiž povie „Mia Couto z Mozambiku“, väčšina ľudí si predstaví černošku anie belocha. Napriek tomu je najznámejším zástupcom mozambickej literatúry avôbec vtom nevidí rozpor. Ako hovorí, keď píše, nezastupuje žiadnu rasu ani pohlavie. To sa ukázalo napríklad vo feministickomrománe Spoveď levice (Portugalský inštitút, 2019) otrpkom postavení žien na mozambickom vidieku. Moja pani redaktorka si myslela, že rediguje dielo ženskej autorky, až kým si neprečítala autorov medailónik na konci knihy.
Od poézie k žurnalistike
Mia Couto, celým menom António Emílio Leite Couto, sa narodil vmeste Beiraportugalským rodičom. Jeho otca, básnika aprekladateľa poézie, prenasledoval Salazarov koloniálno-fašistický režim, atak sa rozhodol utiecť do Mozambiku. Ahoci rodina žila vťažkých podmienkach, knihy vnej nikdy nechýbali. Couto tak už od raného detstva čítal poéziu ajeho prvým publikovaným dielom bola zbierka básní Raiz do Orvalho (Pôvod rosy, 1983). Neskôr sa venoval najmä románom apoviedkam.
Couto sa všestnástich rokoch presťahoval do hlavného mesto Lourenço Marquês (dnešné Maputo) azapísal sa na štúdium medicíny. Chcel sa stať psychiatrom, zaujímal sa o fenomén šialenstva, ktorý neskôr spracoval aj vrománe Spoveď levice. Ako sa vyjadril vjednom znašich rozhovorov, „Šialenstvo je stav, ktorý treba skúmať rovnakým spôsobom, akým spochybňujeme ,normálnosť‘. Vo svojich knihách sa vždy stránim postáv, ktoré sú začlenené do spoločnosti aktoré považujú súčasnú spoločenskú situáciu za ,normálnu‘. Ja, naopak, vyhľadávam podivnosť, nekonvenčnosť, vylúčenosť.“
Smer, ktorým sa uberalo jeho štúdium, ho však nezaujal, atak sa pridal ako novinár kodboju vboji za nezávislosť. Aké to bolo vyrastať adospievať v Mozambikuv čase koloniálnej vojny, keď boli nálady miestneho obyvateľstva voči belochom čoraz negatívnejšie? „Už vdetstve mi nikto nemusel vysvetľovať, čo je rasizmus. Počas koloniálneho režimu som každý deň zažíval rasovú aspoločenskú diskrimináciu. Dnes sa niektorí ľudia opovažujú tvrdiť, že portugalský kolonializmus bol humánnejší amierumilovnejší. Násilie nemožno porovnávať. Neexistuje nežný kolonializmus ani prijateľnejší rasizmus.“
Od biológie k románu
Na univerzitu sa vrátil až odvanásť rokov neskôr azačal študovať biológiu. Už od detstva mal veľmi blízky vzťah kzvieratám aztohto obdobia pochádza aj jeho prezývka Mia. Keď mal asi tri roky, veľa času trávil smačkami, dokonca snimi zvykol večerať na zemi atváril sa, že je jednou znich. Poprosil rodičov, aby ho volali Mia, aodvtedy vystupuje pod touto prezývkou. Tematika zvierat je silne prítomná vo všetkých jeho dielach. Môže za to aj fakt, že Mozambičania majú zvieratá vo veľkej úcte – modlia sa knim, veria, že každé zviera môže byť bohom. Ani Couto neverí, že je stopercentným človekom. Keď interaguje so psom, nechce ho poľudštiť, naopak, chce sa ním stať.
Ak by sme mali Miu Couta zaradiť do nejakého literárneho smeru, ponúka sa nálepka magického realizmu. Ten sa vyznačuje napríklad neuveriteľným dejom, ktorý však vychádza zreálnych udalostí, alegorickými postavami aživou neživou prírodou. Sám autor túto nálepku odmieta avjednom znašich rozhovorov sa vyjadril, že ju vymysleli Európania, lebo majú chabú predstavivosť. VAfrike sa vníma, aj v dôsledku stále dominantného animizmu, veľmi odlišne organický a anorganický svet – aj preto je všetko vCoutových románoch živé, každý strom či kameň má dušu či hlas.
Môže sa zdať bizarné, že Couto sa vo svojom profesionálnom živote venuje práci biológa aexaktnej vede ana druhej strane píše romány, vktorých živá aj neživá príroda plače, umiera, rozpráva. Včom spočíva táto jeho zdanlivá rozpoltenosť? „Vbiológii hľadám to, čo kedysi vnovinárčine: akúsi deliacu čiaru, ktorá však nikdy nedokáže oddeliť to, ako vnímame svet, od toho, ako oňom zmýšľame. Biológia nie je len veda, je to aj spôsob vnímania, jazyk, vďaka ktorému sa vieme priblížiť kiným tvorom, vraj odlišným anám vzdialeným. Všetci sme súčasťou toho istého rozprávania abiológia je spôsob, akým sa dá vypovedať tento magický aohromný príbeh nazývaný Život,“ hovorí.
Prekladateľská príprava
Pri nedávnej pracovnej návšteve Mozambiku som sa náhodou zmiestnych novín dozvedela, že Couto uvedie dva dni po mojom prílete svoj najnovší román ACegueira do Rio (Slepota rieky, 2024). Napriek tomu, že som sautorom viedla už tri rozhovory do slovenského vydania jeho prekladov, nikdy sme sa nestretli ani priamo nekomunikovali. Bolo zrejmé, že túto príležitosť si nemôžem nechať ujsť. No kým som čakala vrade na kúpu knižky, moje kolegyne vyzradili miestnemu televíznemu štábu, že prekladám Coutove knihy do slovenčiny, aja som zrazu stála pred kamerou adávala rozhovor do mozambickej televízie. Ztoľkého stresu si ani nepamätám, na čo sa ma pýtali, vmysli mi utkvela len jedna otázka: Aký bol môj prvý kontakt smozambickou literatúrou aCoutovým dielom? Hneď som si spomenula na univerzitné časy, keď sme s portugalským lektorom čítali na hodinách literatúry Coutovu poviedku Sidney Poitier vholičstve Firipa Beruberua, ktorú sme neskôr vybrali aj do antológie lusofónnych poviedok 9 + 1 (Portugalský inštitút, 2022). Už vtedy som registrovala jeho najznámejšie dielo Námesačná krajina (Portugalský inštitút, 2024), ktoré bolo zaradené medzi dvanásť najlepších afrických kníh 20. storočia, aaj jeho jazykovú náročnosť. Keď som sa nedávno svojim mozambickým kolegom medzi rečou zmienila, že prekladám Coutove diela, vyslúžila som si ich veľký obdiv – vraj aj im sa zdajú Coutove texty náročné. Aj preto som sprekladom tohto románu niekoľko rokov otáľala ana začiatok som si zvolila dielo Spoveď levice, vktorom ako prvom Couto nepoužil svoj už legendárny štylistický prvok – neologizmy. Po tomto románe nasledovala zbierka troch krátkych poviedok Terorista elegán ainé príbehy (Portugalský inštitút, 2022), ktoré Couto napísal so svojím blízkym literárnym priateľom, angolským spisovateľom Josém Eduardom Agualusom. Až potom som si trúfla na jeho najslávnejšie dielo.
dzá písaný s bolesťou
dzá Námesačná krajina (Portugalský inštitút, 2024) vyšiel v roku1992 – vtom istom roku, ako sa skončila občianska vojna. Couto sa vyjadril, že to bolo jediné dielo, ktoré ho „bolelo“ napísať. Vo vojne prišiel o veľa kolegov aznámych atento román napísal preto, aby sa na nich nezabudlo. Názov odkazuje na krajinu, ktorá sa má po desaťročiach vojen konečne prebudiť kživotu. Couto kritizuje „tvorcov vojny“, ktorí vyvolávajú konflikty anásledne z nich profitujú. Autor sa však nepridáva na žiadnu stranu konfliktu, stojí na strane ľudu. Prostredníctvom alegorických postáv prináša témy ako rasizmus, hľadanie identity akoreňov a dôležitosť literatúry anádeje. Vrománe sledujeme príbeh starca Tuahira achlapca Muidingu, ktorí nájdu na ceste vyhorený autobus avedľa neho telo akufor s nebožtíkovými zápiskami. Vďaka nim spoznávamemladíka Kindzua, ktorý sa chce pridať k bájnym bojovníkom naparama.Cestou však nachádza len strach, beznádej, chaos ajsmrť a predstavivosť asny sú často jeho jediným útočiskom pred krutou realitou. Prostredníctvom ďalších podmanivých magických postáv nám Couto ponúka niekoľko lekcií: starý Siqueleto nás učí odolnosti, blázon Nhamataca nádeji autópii astareny znesvätiteľky nás učia obnove aobrode. Všetky tieto lekcie majú krajine pomôcť znovuvybudovať silný mozambický národ. Ako dodáva autor, „Potrvá generácie, kým sa nám zahoja rany po týchto konfliktoch. Vojna sa vskutočnosti nezačína prvým výstrelom. Začína sa vtedy, keď viných prestaneme vidieť ľudské bytosti.“
Couto je známy najmä svojím poetickým ainovatívnym jazykom, ktorý nazýva „hravotvorba“. Vyznačuje sa vysokou mierou neologizmov, ktoré tvorí rôznymi technikami – skladaním, odvodzovaním, pretváraním. Niektoré novotvary sú zjavné, iné vyzerajú, že by mohli patriť do portugalskej slovnej zásoby, hoci vslovníku ich nenájdeme. Viacero znich sa však vCoutových dielach opakuje aniektoré sa dokonca stali súčasťou portugalskej lexiky. Ďalšie si zase vyžadujú trochu skúmania – vtomto mi pri preklade románu Námesačná krajina veľmi pomohla publikácia od Fernandy Cavacas – akýsi glosár Coutových neologizmov vjeho najznámejších dielach, ajviacero akademických prác, ktoré sa venujú práve tomuto fenoménu vCoutovej tvorbe. Zaobstarala som si aj anglický, český ašpanielsky preklad, aby som zistila, aký prístup zaujali iní prekladatelia. Španielsky prekladateľ mal asi najľahšiu úlohu, keďže väčšina neologizmov fungovala aj všpanielčine. Anglický prekladateľ bol konzervatívnejší aknovotvarom sa odhodlal len kde-tu. Česká prekladateľka tento štylistický prvok, bohužiaľ, úplne opomenula. Ja som bola od začiatku odhodlaná vytvoriť si vlastné neologizmy. Vyprovokovala ma ktomu Coutova odpoveď, keď sa ho vjednom rozhovore pýtali na náročnosť prekladu jeho diel do cudzích jazykov. Autor sa vyjadril, ako si uvedomuje, že prekladať jeho neologizmy je nemožné. Atak sa zrodila výzva, sktorou sa mi – hádam úspešne – podarilo aspoň vpolovici prípadov popasovať. Vznikli tak nové slová ako „stmorenie“, „námespačný“, „cvaliť sa“, „mäsiac“, „rozvzrušený“ alebo „bezvzducho“. Couto sa rád hrá aj so slovnými spojeniami aprísloviami, atak vtexte nájdeme výrazy ako „silou-nocou“ alebo „slabou-mocou“, „tárať tri na štyri“, „brať na ťažkú váhu“, „ľavý opak“, „mlčať ako zarezaný“, „stiahnuť nohy medzi chvost“, „pri najhoršej vôli“, „kačacia pieseň“ či „vnútorné prežúvanie“.
Couto hovorí osvojom tvorivom procese rád a neskrýva, že má vždy rozpísanú nejakú knihu. Viackrát sa vyjadril, že hoci väčšinu dňa venuje práci biológa, snaží sa písať každý deň. A keď ho nejaká postava zaujme, je ňou úplne posadnutý. Napriek tomu nemá plán – necháva sa viesť knihou anebojí sa ponoriť aj do bolestných zákutí vlastnej duše.
Foto: archív autorky
